Ukážkové zlyhanie krízovej komunikácie cirkvi

Autor: Marián Hamada | 18.3.2019 o 8:43 | Karma článku: 2,33 | Prečítané:  917x

Minulý štvrtok cirkev v Poľsku zverejnila oficiálnu štatistiku vo veci zneužívania mladistvých duchovnými. Hrozné čísla však ešte podčiarkla nevídane zbabraná komunikácia biskupov.

Najprv suché fakty: od roku 1990 bolo v jednotlivých diecézach a reholiach nahlásených 382 prípadov sexuálneho násilia zo strany kléru, ktoré sa týkali spolu 625 obetí. Z tohto počtu bolo viac ako 40% dievčat a mladých žien (týmto pozdravujem skupinku kardinálov, ktorý za hlavný dôvod tohto problému považujú nie klerikalizmus, ale homosexuálnu orientáciu páchateľov). Matematicky to vyzerá tak, že takéto činy pácha necelé 1% duchovných. Jedným dychom treba dodať, že samotný delegát biskupov pre ochranu detí a mládeže priznáva, že ide iba o úradne nahlásené prípade, a teda iba o špičku ľadovca.

Čo sa podľa mňa, katolíka a zároveň otca, malo stať po zverejnení týchto údajov? Hlavní predstavitelia poľských biskupov si mali priznať pochybenia a pokorne prosiť o odpustenie nielen obete a ich rodiny, ale všetkých veriacich a celú spoločnosť. Mali si sypať popol na hlavu a hľadať spôsoby ako zažehnať tú obrovskú krízu dôvery spôsobenú zamlčiavaním, zatĺkaním, nedostatkom sebareflexie a pokrytectvom. Mali by sľúbiť, že urobia všetko pre to, aby sa nič také viac nestalo a požiadať laikov i celú verejnosť o spoluprácu pri vyplienení tak ohavných skutkov.

Čo sa však v skutočnosti stalo? Predseda a podpredseda KEP (poľská verzia našej KBS) komunikovali v štýle „Nie som síce rasista, ale...“. Po uvedení štatistiky nasledovalo niekoľko ich „ale“, ktorými predviedli nedostatok empatie, necitlivosť voči obetiam násilia a konšpiračné myslenie, aké sotvakto čakal. Páni arcibiskupi spochybnili politiku nulovej tolerancie voči páchateľom násilia a prirovnali ju k politike hitlerovského Nemecka voči Židom, resp. Stalina voči triednym nepriateľom. Pojem nulovej tolerancie pri tom sami vo svojich vyjadreniach bežne používajú spolu so svojimi kolegami z iných krajín a (priamo či nepriamo) aj s ostatnými pápežmi. Ďalej sa predstavitelia KEP pustili do sféry konšpirácií: slovné spojenie „pedofília v cirkvi“, hoci reagujúce na skutočný jav, bolo šikovne vybrané tak, aby „podkopalo autoritu cirkvi a spôsobilo stratu dôvery veriacich voči hierarchii." Predseda KEP dodal: "Neviem, aký úmysel je za tým, že tak zručne a úporne to spojenie všade zaznieva, ani ktoré skupiny mali záujem na jeho popularizácii.“ Keď sa hovorí o pedofilných duchovných, „stigmatizuje sa tým cirkev.“ Padol tiež tradičný argument o tom, že sexuálne zneužívanie je všeobecne sa vyskytujúci jav, a kto v boji proti nemu robí toľko ako cirkev? Až by sa žiadalo dodať: "tak čo nám potom vlastne vyčítate?"

Takéto vnímanie cirkvi ako obliehanej pevnosti brániacej sa pred zlomyseľnými útokmi zvonka je podľa mňa v prudkom konflikte s cirkvou dialógu, ktorá otvorene komunikuje so svetom a neustále sa (nielen, ale aj) vo vzájomných interakciách s ním vyvíja a mení. Kritika týchto slov zo strany médií sa dala čakať, pozitívne ma však prekvapila ostrá reakcia katolíckych publicistov. Šéfredaktor katolíckeho magazínu Więź Zbigniew Nosowski vyhlásil, že išlo o „samovraždu z hľadiska imidžu, ak nie aj o morálnu.“ Môj obľúbený fejtonista, katolícky spisovateľ a speaker Szymon Hołownia zašiel v kritike ešte ďalej: „Žiadny Soros, Tusk ani Juncker ani producenti antikoncepcie neurobili pre laicizáciu (spoločnosti) v Poľsku toľko čo tlačová konferencia našich biskupov.“ Biskupom odkázal, že sa správajú akoby žili na inej planéte. Zároveň by podľa neho nemali byť lojálni voči sebe navzájom, ale „tiež voči nám, ktorí hľadíme na to, čo sa deje, s čoraz väčšou hrôzou.“ Publicista Ignacy Dudkiewicz z magazínu Klubu katolíckej inteligencie komentuje, že cirkev musí prechádzať reformami a bude cieľom útokov dovtedy, kým jej predstavitelia „neprestanú s hľadaním kľúčových problémov všade inde len nie v sebe samých a vo svojom konaní." Takisto sa podľa neho musí podrobiť vo väčšej miere spoločenskej kontrole vykonávanej nielen svojimi členmi a členkami, ale tiež osobami zvonka. Všetci pritom zdôrazňujú, že sa nechystajú cirkev opustiť, ale ešte mocnejšie sa z jej vnútra budú snažiť o pozitívne zmeny.

Na jednej strane ignorancia hierarchie alebo aspoň jej hlavných predstaviteľov (sú známe prípady biskupov, ktorí si kľakli pred spoločenstvom na kolená, prosili o odpustenie a vyhlásili nulovú toleranciu voči násilníkom). Na druhej otvorené odmietnutie takéhoto prístupu zo strany významnej časti samotných katolíkov. Takéto konflikty sú čoraz častejšie a bude to tak dovtedy, kým sa nezmenší priepasť laikmi a ich duchovnými. Strata dôvery je vážna a jej príčiny otriasajú vzťahom veriacich k cirkvi ako inštitúcii. Absolútna transparentnosť je dnes už samozrejmou podmienkou, sama osebe však nestačí a musí byť doplnená väčšou citlivosťou, pokorou a sebareflexiou.

Až potom sa spolu môžeme pohnúť ďalej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Zuzany Vasičákovej Očenášovej

Na tri mesiace som znovu prežila socíkovské detstvo

Dejiny sa neopakujú, len rýmujú.


Už ste čítali?