Čerstvejší vietor z Poľska začal fúkať už o niečo skôr. V osemdesiatych rokoch vznikla legendárna Solidarność (Solidarita), nezávislý odborový zväz na čele s elektrikárom z lodenice Wałęsom. Po mohutných štrajkoch bola najprv v auguste 1980 legalizovaná, no po zavedení stanného práva generálom Jaruzelským opäť skončila v ilegalite a viac ako 10 000 jej členov vo väzení. V roku 1983 prevzala Wałęsova manželka Danuta Nobelovú cenu za mier. Neskôr sa opäť opakovali početné štrajky, ktoré vyústili do zvolania tzv. Okrúhleho stola. Sedeli za ním predstavitelia režimu, demokratickej opozície aj cirkví. Jedným z jeho dôsledkov bolo práve zvolanie čiastočne slobodných volieb na jún 1989.
Režim si chcel ponechať vládu vo svojich rukách, preto zo 460 členov Sejmu bolo slobodne volených 35% (161), ostatné miesta patrili PZPR (poľská obdoba KSČ) a jej sesterským stranám. Okrem toho, 35 miest patrilo najdôležitejším funkcionárom PZPR na tzv. celoštátnej kandidátke (zvyšných 425 bolo podelených medzi jednotlivé volebné obvody). Okrem volieb do dolnej komory parlamentu, Sejmu, sa odohrali aj úplne slobodné voľby do hornej komory, do Senátu. Výsledky boli prekvapujúce pre jednu aj pre druhú stranu.
Voľby do Senátu zdrvujúco vyhrali opoziční kandidáti, získali 99 zo 100 možných miest. Zo 161 slobodne volených mandátov v Sejme získala opozícia 160. Okrem nich sa podarilo zvoliť iba 5 režimových poslancov (ostatní nezískali požadovaných 50% hlasov) a najväčším prepadákom bol výsledok celoštátnej kandidátky. Zo všetkých 35 nominovaných papalášov získali poslanecké miesta iba 2, z toho iba 1 člen PZPR a 1 zo satelitnej strany. Zaujímavosťou je, že na celoštátnej kandidátke sa volilo nepreškrtnutím - ktorý kandidát nebol preškrtnutý, ten získal hlas. Ľudia však hromadne škrtali celú kandidátku a dvaja zvolení kandidáti mali iba niečo málo cez 50%.
Pred druhým kolom teda musela vládna strana zmeniť pravidlá výberu kandidátov, aby sa Sejm vôbec naplnil. Zmena pravidiel sa odrazila aj na volebnej účasti - v prvom, čiastočne slobodnom kole hlasovalo vyše 62% voličov, v druhom, kde už išlo viac-menej iba o mandáty pre režimové strany, iba 25%.
Politické dôsledky boli významné. Napriek tomu, že PZPR a jej satelitné strany mali 65% mandátov, ich kandidát na prezidenta Jaruzelski získal vo voľbách úrad iba väčšinou jediného hlasu. Režimový kandidát na premiéra, generál Kiszczak (minister vnútra a vykonávateľ stanného práva) nedokázal zostaviť vládu. Po dohode opozície so satelitnými stranami PZPR sa prvým nekomunistickým premiérom stal intelektuál a disident Tadeusz Mazowiecki. Prvé úplne slobodné voľby sa však uskutočnili až v roku 1991.
Dnes nepatrí dátum 4.6. medzi poľské štátne sviatky. Tridsať rokov po týchto voľbách sú rozpory medzi jednotlivými aktérmi transformácie v Poľsku také hlboké, že sa na máločom dokážu zhodnúť. Jedným z kameňov úrazu je skutočnosť, že Okrúhly stôl, na základe ktorého sa voľby odohrali, bol kompromisom s vládnou stranou. Politika hrubej čiary za minulosťou, ktorú si vybral premiér Mazowiecki, má takisto svojich vášnivých stúpencov i odporcov. Hlavnou výčitkou je teda akási nedôslednosť v zmenách a kolaborácia s nepriateľom. Výsledky (a najmä dôsledky) týchto volieb však znamenali ďalšiu významnú trhlinu v sovietskom systéme, nezadržateľne smerujúcu celý blok smerom k jeseni národov 1989.