Kam môže viesť zákopová vojna

Autor: Marián Hamada | 18.2.2020 o 15:08 | Karma článku: 1,85 | Prečítané:  248x

Opozičný poslanec v Poľsku sa odfotil s koaličným a zverejnil obrázok na svojom profile na sociálnej sieti. Vzápätí stratil množstvo followerov.

Politický boj je neľútostný, no často presahuje hranice ideového sporu a siaha až ku kategóriám dobra a zla. Ideový spor totiž neraz nahrádzajú vybičované emócie, pomocou ktorých usilovne kopeme medzi sebou čoraz hlbšie hrádze (napr. Istanbulský dohovor). Spomenutý poľský poslanec, mimochodom syn slávneho Lecha Wałęsu, poňal selfíčko s koaličným kolegom ako experiment. Predtým totiž pôsobil v Európskom parlamente a spoločná práca s predstaviteľmi najrôznejších konkurenčných zoskupení bola úplne normálnym javom. Experiment sa podaril, jasne ukázal, že žiadne bratanie s koaličnými kolegami od neho voliči neočakávajú.

Premýšľam, či by to tak malo byť alebo nie. Vymedzovanie sa voči konkurencii je absolútne prirodzené, inak by sme nepotrebovali politické strany a rôzne pohľady na svet. Takisto vyvodzovanie zodpovednosti voči trestným činom a priestupkom musí byť samozrejmosťou. Máme tu však kultúru ostrých slov - slovo "basa" sa u nás udomácnilo tak, že ani nevidíme, koľko emocionálneho náboja v sebe skrýva, takisto ako "ultra-", "zlodej", "úchyl" či "zrada". Slová však nie sú hračky, neslobodno ich podceňovať, ani sa nimi bezbreho a bez uváženia ohadzovať.

Pred rokom zobral jeden muž v Gdańsku právo do svojich rúk a zavraždil priamo na scéne najväčšej charitatívnej akcie v Poľsku tamojšieho primátora Adamowicza. Predchádzalo tomu masívne masírovanie slovami - jednostranným, propagandistickým spravodajstvom štátnej televízie, ktoré primátora predstavovala iba negatívne. Stačila vytrvalá a dôkladná slovná masáž, dehumanizácia protivníka.

Je to radikálny príklad, jasné, ale nestal sa ďaleko od nás. Ukazuje, kam až môže dospieť neustále prehlbovanie zákopov, ktoré, súdiac po príklade z úvodu, chceme aj my, voliči. Som presvedčený, že namiesto toho by sme mali hľadať najväčší spoločný menovateľ a na jeho základe tvoriť vzťahy, a toto očakávať aj od politikov. Často je to také ťažké a ten menovateľ taký malý, že možno nevystačí ani na podanie ruky. Nech len nesmeruje do záporných čísiel, do sféry silných slov, ktoré niekedy prerastajú do nezvratných činov.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Zuzany Vasičákovej Očenášovej

Na tri mesiace som znovu prežila socíkovské detstvo

Dejiny sa neopakujú, len rýmujú.


Už ste čítali?