Z príhovoru trnavského hierarchu na začiatku pôstu je evidentná ľútosť, že katolícke náboženstvo nie je štátnym náboženstvom. Takisto v ňom evokuje predstavu katolíckej cirkvi ako obkľúčenej pevnosti, kde dobrí zástancovia života bojujú proti zlým zástancom smrti.
Obraz prenasledovania kresťanov a znevažovania ich hodnôt prináša v prostredí, kde si v porovnaní so svetom, s Blízkym východom, Nigériou, Čínou a pod. žijeme ako vo vatičke.
Len dva citáty:
"Vo viacerých nemocniciach sa rušia kaplnky pre pacientov, ktorí počas liečby v nemocniciach nemajú možnosť účasti na svätých omšiach a eucharistických poklonách."
Nie sme katolícky štát, mať v štátnej nemocnici okrem služby kňaza pri chorých katolícku kaplnku je veľký krok smerom k cirkvi a veriacim. Sťažovať sa, že nie všetci chorí majú možnosť zúčastniť sa eucharistickej poklony, je podľa mňa prejavom obrovského rozmaznania. Ako k tomu prídu príslušníci iných vyznaní?
"Predovšetkým sa však ľuďom cez médiá predkladajú také životné hodnoty a štýly jednotlivých politických strán a hnutí, ktoré nie sú v súlade s kresťanským spôsobom života."
Akoby bolo skutočne šokujúce, že médiá nepropagujú len kresťanské hodnoty a životný štýl. Ak má byť toto prejavom znevažovania hodnôt kresťanov, ktorí majú svoje významné miesto nielen vo svojich vlastných médiách, ale aj vo verejnoprávnych, tak sme asi naozaj precitlivení.
Vráťte sa prosím na zem, vstúpte do tohto prostredia, do tohto storočia.
Dovolím si parafrázovať jedného poľského kňaza: najväčším pohoršením pre kresťanov je správanie kresťanov, nie "liberálne elity" či zlovoľné médiá. Najviac zas priťahuje autentická skúsenosť praktickej lásky. Všade okolo nás sú naozajstné problémy z mäsa a kostí. Pôst je príležitosťou dotknúť sa ich.