Sokol vs. týždeň
Po dlhých jedenástich rokoch sa skončil súdny spor medzi časopisom .týždeň a trnavským emeritným arcibiskupom Jánom Sokolom. Predmetom sporu bola séria článkov, v ktorých novinári .týždňa okrem iného tvrdili, že arcibiskup previedol 500 mil. korún na účet bývalého agenta ŠtB Štefana Náhlika. Ján Sokol tieto tvrdenia odmietol a bránil sa na súde, neuspel pritom so svojou obranou a najvyšší súd žalobu zamietol. Následne však prípad skončil na ústavnom súde, ktorý vec vrátil späť na trnavský okresný súd, pretože tvrdenie o prevode peňazí nebolo nikdy preukázané.
V rámci dnešného súdneho zmieru sa časopis .týždeň musel emeritnému arcibiskupovi ospravedlniť, ten zas nebude žiadať nemajetkovú ujmu. Šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb v reakcii píše, že sa ospravedlňuje "napriek slovám audítorky na súde, že arcibiskupský úrad viedol dvojité účtovníctvo, nemal všetky položky zavedené v hlavnej knihe, mal otvorených viacero tam neevidovaných účtov vo viacerých bankách, ktorými disponoval arcibiskup Sokol a na ktorých boli robené opakované hotovostné transakcie vo vysokých sumách, pričom v súvahe nebol všetok majetok arcidiecézy.“
Dnes sa síce musí ospravedlňovať .týždeň, mnohé veci z celého prípadu sú však podivuhodné. Najviac mi zostáva v pamäti list generálneho vikára a pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy Dominika Tótha (publikovaný práve v .týždni), ktorý v roku 1999 písal spomínanému Náhlikovi: „Vy spravujete majetok arcibiskupského úradu, kým generálny vikár nepozná ani jedno konto, vy prijímate a prepúšťate zamestnancov bez toho, že by ste čo len upovedomili generálneho vikára. (...) Azda niet v Cirkvi taký prípad, že by bol generálny vikár tak odstavený z majetkových hodnôt, ako ste to Vy urobili. Keby sa tak niečo stalo s otcom arcibiskupom, kto bude zodpovedný? Veď ja nepoznám absolútne majetkový stav úradu, nepoznám ani jedno bankové konto. Kto zodpovie v takom prípade za majetok úradu?“
Súdny spor sa skončil, pachuť zostáva.
Pápežov zlý príklad
Minulý utorok vydali úrady vatikánskeho štátu nariadenie, podľa ktorého sú vo všetkých vonkajších aj vnútorných priestoroch Vatikánu povinné rúška – tam, kde nie je vždy možné dodržať bezpečnú vzdialenosť. Sám pápež František niekoľkokrát povzbudzoval veriacich, aby dodržiavali predpisy svojich krajín smerujúce k zvýšenej bezpečnosti, a to aj vtedy, ak majú byť napr. s týmto cieľom obmedzené bohoslužby.
Hneď na druhý deň po vydaní nariadenia však pápež počas tradičnej stredajšej generálnej audiencie rúško na sebe nemal a ani nedodržiaval odstup. Ako si všimli viacerí novinári, pápež sa stretol s návštevníkmi audiencie srdečne a bezprostredne ako zvyčajne, dotýkal sa rôznych predmetov, ktoré mu podávali, privítal sa tiež s niekoľkými kňazmi, podal im ruky, pričom niekoľkým novokňazom ruky aj pobozkal.
Pápež pritom nemá po predchádzajúcich ochoreniach časť pľúc a je v rizikovej skupine ľudí, keďže má už 83 rokov. Mnohí ľudia z jeho okolia zúčastňujúci sa audiencie tiež nemali na sebe povinné rúška.
Nejde teraz o to, či nosiť rúško alebo nie. Pápež František však vyzýva k dodržiavaniu nariadení, pričom svoje vlastné nedodržiava. Škoda.
Mladý blahoslavený
V sobotu 10.10. vyhlásil pápežský legát kardinál Vallini za blahoslaveného mladého chlapca z Lombardie Carla Acutisa. Carlo sa narodil v roku 1991, je teda snáď najmodernejším blahoslaveným katolíckej cirkvi.
Odmalička bol veľmi nábožný, každý deň chodil na sv. omšu a pristupoval k sv. prijímaniu. Bol tiež mariánskym ctiteľom a modlieval sa denne ruženec. Popri tom všetkom bol obyčajným dospievajúcim chlapcom, ktorý mal rád hry, priateľstvá a tiež svet počítačov a internetu. Snažil sa prostredníctvom týchto novodobých nástrojov komunikácie šíriť evanjelium a informácie o Bohu a cirkvi. Založil tiež stále fungujúcu webstránku o eucharistických zázrakoch.
Carlovi v roku 2006 diagnostikovali nevyliečiteľnú leukémiu, na ktorú do pár dní zomrel vo veku 15 rokov.
Pápež František dal Carla mladým za príklad v apoštolskej exhortácii Christus Vivit týmito slovami: „Je pravda, že digitálny svet ťa môže vystaviť riziku, že sa uzavrieš sám do seba, do izolácie alebo do prázdneho pôžitku. Ale nezabúdaj, že sú mladí, ktorí sú aj v tomto priestore kreatívni a dokonca geniálni. Je to prípad mladíka Carla Acutisa.“
Koniec spravodlivej vojny?
Koncept spravodlivej vojny patril po stáročia ku kresťanskému myšlienkovému svetu. Rozvíjali ho také filozofické superhviezdy ako sv. Augustín či sv. Tomáš Akvinský. Spravodlivá vojna bola v skratke taká, ktorú vyhlásila oprávnená autorita, mala spravodlivú príčinu a riadila sa správnymi úmyslami.
Pápež František však v novej encyklike Fratelli Tutti hovorí: „Nemôžeme viac o vojne premýšľať ako o riešení, pretože riziko s ňou spojené bude zrejme vždy väčšie ako predpokladaný úžitok z jej vedenia. Tvárou v tvár tejto skutočnosti je dnes veľmi ťažké obhájiť racionálne kritériá pre spravodlivú vojnu vypracované v minulosti. Nikdy viac vojna!“
Takéto vyhlásenie je (nielen) v encyklike zdôvodnené vývojom vojenskej techniky a moderných zbraní, terorizmom, cybervojnami a, ako píše napr. francúzsky biskup kedysi zodpovedný za príslušníkov ozbrojených síl, skutočnosťou, že moderná vojna spôsobuje oveľa viac obetí medzi civilmi než v armáde.
Pápež dal týmto definitívnu bodku za časmi, keď jeho predchodcovia vyzývali k vojnám, sami posielali vojakov do boja a kňazi žehnali zbrane určené na zabíjanie nepriateľov. Dobrá práca.
