Vatikán vydal v utorok 10.11. bezprecedentný dokument – správu o bývalom kardinálovi Theodorovi McCarrickovi, ktorý bol najprv zbavený kardinálskej hodnosti a následne aj laicizovaný. Bezprecedentný je preto, lebo Vatikán nikdy nezverejňuje informácie o svojich rozhodovacích procesoch a proces voľby biskupov, ktorý je jedným zo závažných prvkov celej správy, je vždy zahalený rúškom tajomstva.
McCarrick začal svoju biskupskú dráhu ako pomocný biskup v New Yorku, neskôr sa stal prvým biskupom diecézy Metuchen. Ako jediný nedostatok mu v rámci procesu výberu vyčítali prílišnú ambicióznosť. Pôsobil ako veľmi schopný organizátor náboženského života v novozriadenej diecéze, v každom smere ju dvíhal nahor. Dovolím si však zo správy vytiahnuť jeden fragment týkajúci sa metuchenského pôsobenia McCarricka v súvislosti s pravidelnými večerami, ktoré biskup vo svojom sídle organizoval, vždy za účasti mladých mužov, ktorým hovoril „synovci“ (nephew): „Sekretár biskupa, kňaz, ktorého nikdy nevolal spať so sebou, uviedol, že zatiaľ čo «bolo evidentné, že spia spolu, nevidel v tom nič sexuálne a nepočul o telesnej blízkosti» počas tohto obdobia. Kňaz pripisoval túto svoju neschopnosť prečítať situáciu mladíckej naivite: «Považoval som to za takú mužskú, priateľskú vec... nedokázal som si predstaviť, že by sa tam mohlo diať niečo nesprávne. Biskup je výnimočná osobnosť... a nedošlo mi, že by tam mohlo dochádzať k niečomu zvláštnemu. »“
V roku 1986 bol McCarrick menovaný za arcibiskupa Newarku. V rámci procesu výberu bol označený ako „zbožný, dobrý, neochvejný v ortodoxii, dobrý organizátor a extrémne úspešný fundraisor.“ Jeho hviezda rástla, bol obľúbeným hosťom na konferenciách a rôznych udalostiach doma aj v zahraničí (napr. v roku 1990 navštívil aj Československo). Ako predseda komisie americkej biskupskej konferencie pre migráciu pracoval aj pre americkú vládu a stal sa tiež členom stálych komisií vo Vatikáne. Dalo by sa povedať, že patril do katolíckej smotánky. Cestoval tiež niekedy s pápežom Jánom Pavlom II. na jeho apoštolské cesty po svete a zároveň písal priamo jemu do Vatikánu o svojich vlastných diplomatických úspechoch. Občas písal aj jeho vernému sekretárovi biskupovi Dziwiszovi. Popri tom si získaval úradníkov z kúrie rôznymi darmi. Dalo by sa to celé zhrnúť ako veľmi úspešná snaha zaimponovať svojmu najvyššiemu šéfovi a získať si ľudí, ktorí mohli rozhodovať o jeho kariérnej budúcnosti.
Už od metuchenských čias sa objavovali anonymné listy odhaľujúce jeho sexuálnu predáciu. Zároveň sa objavovali svedectvá o výletoch biskupa/arcibiskupa s klerikmi a mladými kňazmi do prímorskej rezidencie určenej na duchovné cvičenia a o tom, čo sa tam odohrávalo. Tieto svedectvá sú otrasné, hovoria o McCarrickovi, ktorý tvrdil, že „zle prepočítal počet hostí“ a pozýval vybraných kňazov, aby sa vyspali v jeho posteli, potom ich žiadal o masáž a často sa to celé končilo sexom. Títo kňazi o tom často hovorili svojim nadriadeným, ktorí však nespravili nič.
Keď sa malo rozhodovať o novom arcibiskupovi Chicaga a New Yorku, McCarrick bol jedným z kandidátov. Dôvodom bola zrejme aj jeho kariérna snaha a všetko, čo pre ňu robil, ako uvádzam vyššie. V rámci prieskumu, ktorý robí Kongregácia pre biskupov vo veci kandidáta na biskupa, sa jej predstavitelia pýtali na kvality McCarricka aj troch biskupov, ktorí bezprostredne vedeli (a podľa vatikánskej dokumentácie aj videli!) o správaní kandidáta. Ich svedectvo však bolo, slovami vatikánskej správy, „neúplné a nepresné“.
Do Chicaga bol vybraný iný prelát, ale k New Yorku sa McCarrick dostal veľmi blízko – jedinou prekážkou bol tamojší končiaci a zároveň veľmi chorý kardinál O'Connor. Ten v liste adresovanom nunciovi v USA uviedol, že z veľmi dôveryhodných zdrojov vie o sexuálnej predácii McCarricka (písal to, samozrejme, lahodnou cirkevnou hantírkou). Kongregácia pre biskupov si vypýtala stanovisko kardinála Cacciavilana, bývalého nuncia v USA, ktorý označil informácie o McCarrickovi za klebety. S ohľadom na O'Connorovo stanovisko však súhlasil s tým, aby nešiel do New Yorku.
A tak sa dostal na rad Washington. Starnúci kardinál Hickey vždy favorizoval McCarricka. Ostatní americkí biskupi tiež podporili jeho kandidatúru. Vo Vatikáne sa však najprv rozhodli inak – McCarrick mal už 70 rokov a rozhodli sa nechať ho tam, kde je, aby nevypukol škandál. McCarrick sa však pomocou svojich kontaktov v kúrii (darčeky pre tamojších úradníkov) o liste O'Connora dozvedel a, veľmi rozumne, napísal osobný list sekretárovi pápeža Dziwiszovi. Pápež Ján Pavol II. bol vtedy už veľmi chorý a hovorí sa, že za mnohými rozhodnutiami z posledných rokov stojí práve Dziwisz. List McCarricka, v ktorom vravel, že on je spokojný v Newarku, ale že teda všetky obvinenia sú nepravdivé, sa dostal k pápežovi. Pápež tvrdeniam McCarricka uveril, ten sa dostal späť na zoznam kandidátov a onedlho bola nominácia spečatená.
A tak sa McCarrick, sexuálny predátor v sutane na extrémne vysokej pozícii, dostal na jedno z najviac exponovaných stanovísk v katolíckej hierarchii v USA. O rok bol menovaný za kardinála, dostával pozvánky do Bieleho domu, jedným slovom, bol na vrchole. V roku 2005 však zomrel pápež Ján Pavol II. a na Petrov stolec sa posadil Benedikt XVI. Aj keď nepatrí medzi najobľúbenejších pápežov v dejinách, nemožno mu uprieť snahu vymiesť Augiášov chliev so sexuálnym zneužívaním v cirkvi. Keď dostal informáciu o McCarrickovi, požiadal ho o rezignáciu zo stanoviska (nie predčasne, už mal 75 rokov). Zároveň ho požiadal, aby sa zdržal cestovania a verejnej činnosti, čo však McCarrick neurobil. Benedikt tiež svoju požiadavku nevzniesol písomne a nijako ďalej voči McCarrickovi nezakročil. Súčasný pápež František takisto so starnúcim kardinálom nič neurobil až do momentu, keď sa dozvedel o zneužívaní mladistvých. Tu sa príbeh končí: McCarrick najprv stratil hodnosť kardinála, neskôr bol zbavený kňazstva, čiže laicizovaný.
Príbeh McCarricka sa skončil, no je to v skutočnosti len pozadie pre zásadné otázky, ktoré stoja pred súčasnou katolíckou cirkvou. Skúsim aspoň dve.
Najprv k zodpovednosti. Správanie všetkých ľudí okolo McCarricka, ktorí dobre vedeli o jeho správaní, odhaľuje obludnosť klerikalizmu. Z jednej strany nadriadený, „Bohom vyvolený a pomazaný“, mohol bez konsekvencií a vedomý si svojej pozície žiadať od svojich podriadených, závislých na jeho priazni, aj sexuálnu náklonnosť. Na druhej strane, aj keď o tom mladíci povedali svojim nadriadeným, tí tiež neurobili nič, hoci o všetkom veľmi dobre vedeli. Peter Steinfels z New York Times napr. píše o spisovateľovi Rodovi Dreherovi, autorovi aj na Slovensku veľmi populárnej knihy Benediktova voľba, ktorý vyhlásil, že o McCarrickovom zneužívaní seminaristov „vedeli všetci“. Takisto napr. generálna predstavená istej rehole telefonovala nunciovi Cacciavilanovi o vierohodných podozreniach voči McCarrickovi. Ten to v rozhovore s kardinálom Hickeym z Washingtonu okomentoval slovami, že „matka predstavená sa asi chce robiť dôležitou.“ To sú veľmi závažné detaily, ktoré mnoho hovoria o situácii v cirkevnej hierarchii, o klube starších pánov, slepých na odporné konanie jedného spomedzi seba, ktoré môže viesť k hlbokému nešťastiu ľudí, ku ktorým sú poslaní. Zodpovedný je teda samotný McCarrick, 90 ročný starec, traja biskupi, ktorí o ňom nepodali pravdivé svedectvo, všetci bezpečne mŕtvi, bývalý nuncius Cacciavilan, 94 ročný starec, mŕtvy kardinál Hickey... Mediálne známy biskup z Los Angeles Barron je zaskočený tým, aký „sklerotický a nefunkčný bol celý ten systém“ ťahaný „sebastrednou a seba samého obraňujúcou klerikálnou kultúrou“. Ale naozaj tu môžeme použiť minulý čas?
A ešte k transparentnosti. Mnohí tlieskajú zverejneniu tejto mohutnej správy. Podľa mňa je to však iba jedna lastovička vyvolaná obrovským tlakom verejnosti. Keď bol prednedávnom odídený kardinál Becciu, Vatikán to lakonicky skomentoval kratučkým vyhlásením. Keď sa pred pár týždňami vzdal úradu mladý slovenský gréckokatolícky biskup v Kanade, nebolo k tomu žiadne vysvetlenie. Keď s rachotom padol ďalší z bývalých vzorov v Poľsku, kardinál Gulbinowicz, opäť to sprevádzalo iba kratučké vyhlásenie. Cirkev sa má skladať z bratov a sestier, biskupi majú byť otcami a pastiermi. Ak to je pravda, ak cirkev nie je absolutistická monarchia, kde sa rozhoduje výlučne pod rúškom tajomstva a pod vplyvom rôznych klík a dvornej kamarily, malo by sa to odraziť aj na procese výberu biskupov – možno smerom k prvotnej cirkvi. Neviem však, či sa toho kedykoľvek dočkáme.
A tak zostávame s megasprávou, so 461 stranami textu a 1410 poznámkami pod čiarou. Máme jedného vyhodeného starca, hŕstku (väčšinou mŕtvych) zodpovedných. Ak zostaneme len pri tom a všetko sa vráti do starých koľají, skončili sme. Ešte to tu pár rokov potiahneme a budeme spolu hľadieť na rozklad, úbytky a kostoly prázdne nielen počas pandémie. Ak sa má niečo zmeniť, potrebujeme sa zbaviť odporného klerikalizmu a ešte viac sa otvoriť. Rúško tajomstva je samotnou esenciou kresťanskej teológie, nikde inde v inštitúcii cirkvi ho nepotrebujeme. Rastie pod ním hniloba.
